kaja-rosa

 Píše sa rok 2008. Keď vezmeme do úvahy, že vyspelé civilizácie existovali už pred naším letopočtom, vyjde nám celkom dlhý časový úsek, počas ktorého ľudia stihli urobiť mnoho významných objavov. Od kolesa, cez penicilín až po mobilný telefón so zabudovaným fotoaparátom, zoznam vynálezov a objavov je dlhý. Slúžia na uľahčovanie práce, zlepšenie kvality života, či jednoducho na spríjemnenie voľného času. Keď sa narodí dieťa, nevie nič o tom, že pred 100 rokmi by miesto plienky muselo nosiť špinavú látkovú handru a ak by ochorelo na záškrt, rodina by sa začala prežehnávať. Samé musí prísť na to, že oheň páli a že mokré prsty a elektrická „zástrčka“ nejdú k sebe. Vekom sa naučí používať nielen svoj rozum, ale aj všetky vynálezy, ktoré boli objavené dávno pred jeho narodením. To isté platí aj o emóciach. Niekoľko dní tesne po pôrode sú bábätká slepé. Nevedia, či je niečo pekné alebo škaredé. Aj keby vedeli, nevedeli by to vyjadriť inak než plačom a úsmevom. Vnímajú len hlad a do istej miery bolesť. Čím sú deti staršie, tým viac emócií sa na tento základ nabaľuje. Vedia rozoznať kedy sú smutné, veselé či znudené.

Keď som si prečítala tento citát, zamyslela som sa nad tým, prečo autor spomína aj mládež. Pod týmto pojmom si predstavujem 13-14 ročné deti a myslím si, že v tomto veku už som vedela, že keď ma bolí hlava, ešte to neznamená, že umriem. Potom ma napadlo, že sa to dá chápať aj inak. Práve mládež totiž často musí bojovať s predsudkami voči svojmu veku. Starší ľudia väčšinou vnímajú mladých ako rebelov, narúšačov tradícií a opovrhovačov poriadku. Veľa umelcov, vedcov či významných politikov v histórii sa v mladosti cítilo byť nepochopenými a ľudia sa im posmievali, možno len pre to, že boli mladí a ich názory tak boli menejcenné. Prečo a ako vznikol tento názor?

Je pravda, že v určitom veku sme náchylnejší robiť nerozumné rozhodnutia, hlúposti. Dôsledky našich konaní nie sú pre nás také dôležité ako ich dôvod. Objavujeme svet, zisťujeme čo je pre nás dobré a čo nie a povinnosti sú neznámy pojem. Ja som teraz vo veku, ktorý sa označuje ako „problémový“. Robím chyby, tak ako ich robia všetci, bez ohľadu na to, koľko majú rokov. Je pravda, že na jednej strane často ľudia prižmúria oči, mávnu rukou a povedia: „veď si ešte mladá“. Niekedy mám ale pocit, že dospelí zabúdajú, že ani oni nie sú neomylní a tak ako my, nemajú vždy pravdu.

Hovorí sa, že hlúpy človek sa učí zo svojich chýb a múdry z chýb ostatných. Starší ľudia majú viac skúseností, o tom niet pochýb. Prešli už rôznymi situáciami a každý sa s nimi vyrovnal inak, majú už určité zaužívané postupy, ktorými prekonávajú problémy. Práve skúsenosti sú ale niekedy na príťaž. Často totiž vedú k zvyku a neochote prijať iné názory či metódy. Stačí sa pozrieť na informačné technológie. Moja babka pred nedávnom dostala mobilný telefón, ktorý by moji rovesníci označili za „predpotopný“. Nemá fotoaparát, rádio, dokonca ani farebný displej. Babka ale dodnes netuší, prečo by mala niekomu posielať SMS, keď mu môže zavolať alebo poslať pohľadnicu. Nie je to preto, že by mala pomalé chápanie, len si zvykla na to, že keď bola mladá, takéto možnosti neboli. S týmto prístupom by sme ale dodnes na dorozumievanie využívali dymové signály a jazdili by sme na koňoch. Myslím si, že myšlienky mladých ľudí by mali byť nielen vypočuté, ale aj akceptované. Pretože v tom je veľký rozdiel.