kaja-rosa

Takže tak... Nie je to tak dávno čo som nevedela prísť na to ako strávim nedeľu. Pre mňa- večne aktívnu ženu, ktorá pracuje ešte aj vo voľnom čase- boli nedele nezaujímavé dni. Vďaka Laure som ale mala o program postarané. Z nákupného centra sme sa vyparili, hoci na Laure bolo vidieť, že by Matúša aj tú jeho krásku rada nakopala. „Ak je to brucho jeho práca, tak ho zabijem.“ Nechcelo sa mi zisťovať, či to myslí vážne, tak som ju rýchlo schmatla za ruku a ťahala smerom k východu, skôr než si nás to zamilované duo všimlo. Laura bola jedna z tých žien, ktoré myslenie na problémy odkladali tak dlho ako sa len dalo. Preto ma ani veľmi neprekvapilo keď v aute poznamenala:

„Zlato nemohla by si ma odviezť do toho baru pri stanici? Mám tam zraz s jednou babou z práce, niečo odo mňa potrebuje.“

„V pohode mami.“

Mala som vtedy zlé obdobie, a hoci priznávam, že to nebolo veľmi milé, bola som rada, že sa nemusím zaoberať ešte aj nešťastnou Laurou. Aj tak som vedela, že po pár hodinách jej to všetko dôjde a jediné čo som pre ňu mohla spraviť bolo robiť jej spoločnosť, keď to pôjde zapiť. Takto riešila problémy. Ja ako jej jediná nepijúca kamarátka som dávala pozor aby neskončila s takým ako je Matúš, prípadne aby nemusela ísť na druhý deň na výplach žalúdka.

Okolo ôsmej večer mi zazvonil telefón a dnes už po druhýkrát bolo na displeji meno Laura. Na hlase jej bolo počuť, že pracovné stretnutie neostalo len pri káve. Dohodli sme sa, že sa stretneme o pol hodiny v „našom“ bare. Tam sme chodili vždy keď mala Laura trápenie. Bol tam celkom tolerantný personál, a keď na chlapov okolo pokrikovala rôzne nenávistné poznámky, len sa súcitne prizerali. V tú noc tam bolo nezvyčajne rušno, ale keďže som sedela čelom ku dverám, nemohla som si nevšimnúť keď sa zjavil Tomáš- môj bývalý. Pri pohľade naňho mi bolo jasné, že mi zo srdca ešte nezmizol... „Ježiši, čo majú dnes všetci chlapi pocit že nás musia týrať?!“ Ozvala sa Laura keď ho zbadala. Nanešťastie dosť nahlas nato aby si nás Tomáš všimol. Zamieril k nášmu stolu a ja som sa miesto pozdravu len pokúsila usmiať. Vedela som čo bude nasledovať.

„Zase robíš opatrovateľku zblúdilým dušiam?“

„Daj nám pokoj ty dement! Nikto ťa sem nevolal!“ Automaticky som Lauru začala upokojovať, tak ako vždy. Zároveň som sa snažila o zdvorilostnú konverzáciu s Tomášom.

„Čo tu robíš Tom, nemal si byť v Londýne?“

„Mal, ale stávkujú tam letiskoví technici či čo... No tak ja vás nechám, čakám tu na sestru.“

Len som bezmocne kývla rukou na pozdrav, Lauru totiž začal jej žalúdok ťahať na záchod, a Laura tam ťahala mňa. „Vďaka ti Lauri, môj ex si teraz myslí, že som tak zúfalá, že musím tráviť večery so svojou opitou kamarátkou...“ Laura sa len usmiala a povedala „a nie je to pravda?“ Vlastne bola... Odkedy sme sa rozišli, začala som ešte viac pracovať a veeeeľa hodín som strávila s telefónom pri uchu utešovaním mojich kamarátok. Ich zadané známe totiž nemali čas riešiť ich maléry.

Keď sa Laurin žalúdok zase na chvíľu dostal do polohy OFF, vrátili sme sa k stolu a zrazu som sa pristihla pri tom že očami hľadám Tomáša. No vtom Laura začala neovládateľne zúriť a ja som mala čo robiť aby som ju udržala na stoličke. „Tam ide tá krava, okamžite ma pusti, idem sa jej predstaviť! Tak skoro na mňa nezabudne!“ Vtedy som si uvedomila aké malé je toto mesto. Slečna Blondínka sa sebavedome niesla barom. Presne tá, ktorá si ešte pred pár hodinami veselo vykračovala s Matúšom. Vyzeralo to akoby mala nejakú exotickú chorobu, ktorú od nej nikto nechcel chytiť, ale to len všetci ustupovali pri pohľade na jej brucho, v ktorom niesla malé blondínča. A potom sa stalo niečo čo zapríčinilo, že ja aj Laura sme ostali ako obarené. Slečna Blondínka zamierila k stolu pri ktorom sedel Tomáš, objala ho a prisadla si. Vtom Laura dostala hysterický záchvat smiechu, vyzerala trochu až šialene. „Ak tomu správne rozumiem, tak môj Matúš ma podvádzal s babou, ktorá bola tvoja potenciálna budúca švagriná?“ Hej. Toto mesto bolo fakt malé.